Únor 2011

Minipríbeh

24. února 2011 v 10:16 | feličitka |  Kecánky
Po čele mi stekal pot. Bála som sa ako ešte nikdy pred tým. Myslela som si že zomriem na mieste. Dievča predomnou sa skričilo, skočilo a spadlo do rieky. Videla som ako sa topí, videla som ako začala krvácať tam kde sa osté kamene dotkli jej pokožky. Videla som ako umiera. Zrazu som prišla na rad ja. Pripravila som sa na skok. Srdce mi búšilo ako splašené, skôr mi pripomínalo zvuk helikoptéri než srdca. Bolela ma hlava a aj všetko ostatné. Zrazu som sa neovládla a vykríkla som od bolesti keď som stúpila na niečo ostré a pichlavé. Vtedy som sa potkla a padla som. Padala som do tej rieky, a keď som sa už mala dotknúť tej ladovej až pichlavej vody zobudila som sa. Prudko som sa posadila, poobzerala som sa po svojej izbe. Pocítila som ostré lúče slnka na mojom spotenom chrbte, ako sa prediera cez množstvo oblakou. Zrazu som počula ako sa mamina blíži a kričí:,, Budíček moja milá, je ráno. Škola volá!" a zaklopala mi na dvere. Vošla dnu do izby a pozrela sa na neporiadok na mojom stole. Náhle som sa upokojila že ju vidím. Upokojilo ma jej ranné zobudenie, ale aj jej potmehutsky úsmev. Vstala som, objala som ju a vyšla som na raňajky. Pri dvoch párkoch a chlebíku sa ma mamka spítala:,, Mala si zlý sen?! Lebo som počula ako sa celú noc prebúdzaš a kričíš." a vystrašene sa na mňa pozrela. Ja som sa len usmiala a odpovedala jej:,, Ja viem, zlý sen." a napila som sa vody. Obliekla som sa, upravila sa a dala zbohom mamine. Nasadla som do môjho čisto nového auta a vydala som sa do školy. Počúvala som hudbu, ale myšlienky sa mi stále točili okolo toho sna. Zrazu som sa započúvala do rádia a počula som ako robia rozhovor s jednou jasnovidkou. Hovorrila:,, Sny sú presným odrazom nášho života, sen nikdy nebude pravdiví ak si to tak vezmeme. Nikdy sa ni čnestane presne tak ako to bolo v snoch. Vždy sa naplní len to čo ten sen odráža. Napríklad keď sa niekto v blízkosti vydáva a je šťastný, znamená to že bude uveznený vo vlastnom tele a pomaly sa bude utápať až kým nezomrie. Ale sny sa vždy nenaplnia. Nie sú vždy pravdou. Niekedy je to len vaša široká fantázia. Takže si zo snov netreba robiť problémy alebo si nad nimi lámať hlavu. Stačí ich len hodiť za hlavu a kašlať na ne.". A vtedy som sa aj ja rozhodla zabudnúť naň........

Casting na SB-čka

23. února 2011 v 14:33 | feličitka |  Kecánky
Takže kot chce byť moje SB, nech napíše svoj blog a podto svoju prezívku.Podmienky:
-moje SB-čko musí prísť na moju stránku minimálne dvakrát za týždeň
-bolo by dobré keby napísal aj dáky koment
To je asi všetko, a pls kuknite sa aj nižšie lebo su tam dalšie dva oznamíky!
Vaša feličitka

Oznam :D

23. února 2011 v 14:18 | feličitka |  Kecánky
Ahojkyyy. len vám chcem povedať že vymýšlam minipríbeh.... Ešte ani neviem o čom bude ale viem že bude bombovy. Tak asi zajtra ho sem dam ale len podla toho kolko ludi mi sem pride. Sice mam teraz znizenu navstevnost ale to koli tomu že väčšina kamošiek je na lyžovačkách a tak. A teraz ked som napísala tento oznam, som si stopercentne ista že sa polovica z vás nepozrie nižšie pod oznam... TAKŽE PRETO CHCEM POVEDAŤ ABY STE SA VŠETCI POZRELI AJ POD TENTO OZNAM ABY SI PREČITALI ČO JE POD NIM!!!!!!!
Vaša feličitka :D

UUUUU...moj prvý desing :D

22. února 2011 v 15:45 | feličitka |  Kecánky
Čawko deckáá, pardon že som sa dlhšie neozvala ale bola som na lyžiarskom výcviku. Bolo super, ale hlavné je to že som sa naučila lyžovať... :D A teraz mi to chýba, išla by som bez problémov ešte raz! A teraz som ako vidíte vytvorila svoj prvý desing... jááj tak sa teším a rozhodla som sa že od teraz budem robiť desingy na objednávku. Kto by chcel dáky desing, len nech mi napíše do komentov svoju predstavu a ja vám ho spravím.. A zatial prosím ohodnotte moj prvý výtvor. Dúfam že sa vám páči, zistila som že je to celkom lahké.... Júú tak sa teším. Hodnotenie píšte do komentov a ja porozmíšlam o ďalšej časti lásky v tme... Tak zatial... :D

Láska v tme časť 6

8. února 2011 v 20:00 | feličitka |  Láska v tme
A je tu ďalšia časť príbehu... Príjemné čítanie a pardon že je to také krátke!



Kessy ležala na posteli a rozmýšlala. Rozmýšlala nad Dylanom. Rozmýšlala nad tým čo sa v ten deň stalo. Zrazu sa usmiala a prišla na koniec svojho myšlienkového pochodu. Má kamaráta, má priateľa na život a na smrť. Edela že je to pravda, lebo ona má na tieto veci cit, alebo presnejšie schopnosť. Kessy nebola len taký obyčajný človek. Vedela rozoznať čo je klamstvo a čo je pravda. Vedela rozlýšiť kde a na koho číha smrť, smútok.
Ale mala aj zlé schopnosti lenže a tie jej boli len príťažou a preto sa radšej venovala tým lepším. Ale najviac vedela aj tak vycítiť radosť a šťastie. Vedela vycítit šťastie na neuveriteľnú dialku ale naraz vedela rozoznávať pocity len jednej osoby. Teraz sa zamerala na Dylana. Kessy sústredene zatvorila oči a čakala čo zacíti. A zrazu prišiel jeden veľmi-veľmi-veľmi prudlý pocit. (Čím prudkejšie ten pocit príde, tým bol silnejší. A naopak, keď ten pocit by bol ako z diaľky, bol príliš slabý buď ten človek alebo ten pocit.) Bol to pocit šťastia, lásky a záujmu. Kessy sa tak potešila, že vyskočila z postele a začala vískať. Do postele si lahla až po hodine a povedala si že musí rýchlo zaspať aby sa s ním ráno uvidela a zaspala...
Dylan (ráno):Odzdravil sa mamine a vyšiel z domu. Rýchlosťou svetla trielil pred Kessin dom. Zazvonil ale nič sa nedialo. Zazvonil ešte raz ale žiadna reakcia. Tak si povedal že Kessy je asi v škole. Vošiel do školy, poobzeral sa a prešiel cez húfy ludí do triedy. Lenže ona tam nebola. Zazvonilo a Dylan si musel sadnúť na miesto. Takto prešiel celý deň, konečne sa mohol vybrať domov a rozhodol sa že pôjde rovno ku Kessy. Isto je doma, leží a je chorá! Hovoril si. Ale mal nepríjemný pocit že to tak nebude. Prešiel cez ich trávnik, zazvonil ale nič. Sedel tam hodinu a potom to vzdal. Večer to slúsil ešte raz ale zase nič. A takto to išlo celé dva týždne. Dylan už prestal dúfať že Kessy ešte niekedy uvidí keď zrazu v jeden zamračený deň vošiel do triedy na prvú hodinu. A zrazu ju uvidel sedieť vedľa jeho miesta. Najprv nevedel pochopiť prečo sa mu zdá taká iná, ale až keď si sadol vedľa nej pochopil. Jej pery zmenili farbu ale aj tvar. Boli plnšie a oveľa červenšie. Mali farbu ako jej očiu, no aspoň si to myslel... ,,Tvoje oči!?" vykríkol Dylan. Ona sa naňho len usmiala a povedala ,, čo si zabudol že mám šošovky?!".Jej oči neboli červené ako naposledy. Mali farbu slnka! Boli žlto-oranžové. Boli prekrásne, ako dve svetielka v tme....Boli možno skôr také pieskové alebo slamové...A vtedy sa konečne usmial aj on keď pocítil úlavu že ju vidí, a aj ona sa naňho usmiala ale teraz už jej bolo vidno aj zuby. Lenže keď Dylan zbadal jej zuby, rozmýšľal či neblúzni alebo či to neni sen....